TIPOS

Basketbalistka Ana Kaľužná odišla z Ukrajiny do Košíc za svojim snom

Autor: Daniela Marcinová, Korzár

ANA KAĽUŽNÁ sa narodila na Ukrajine v meste Dnipro (Dnepropetrovsk) pred sedemnástimi rokmi, no už niekoľko rokov býva v Košiciach. Žije a dýcha pre basketbal. Je členkou klubu Young Angels Academy Košice, s ktorým na jar vyhrala na finálovom turnaji v rámci Európskej dievčenskej basketbalovej ligy v lotyšskej Rige majstrovský titul.

Ona sama sa navyše stala najlepšou hráčkou turnaja. Pre svoj sen však musela opustiť rodinu a zanechať takmer všetko, čo dovtedy poznala. V rozhovore opísala svoju cestu na Slovensko, začiatky v cudzom meste i to, ako vyzerajú Vianoce na Ukrajine.

Ako 17-ročná hráte európsku dievčenskú basketbalovú ligu a ste v tom očividne veľmi dobrá. Ako dlho sa tomuto športu venujete? Aké boli vaše začiatky?

Basketbal hrám odmalička. Rodičia ma v tom vychovávali a posúvali ďalej tým smerom. Hrala som u mamky, ale vedela som, že o pár rokov by som mala hrať niekde inde, lebo na Ukrajine už basketbal pomaly zaniká. Teda ten ženský, mužský sa ešte troška drží. Nechcela som ostávať hrať na Ukrajine, lebo som vedela, že v zahraničí sú iné možnosti a posunie ma to niekde ďalej. Preto sme hľadali iné krajiny, kde by som mohla ísť hrať.

Prečo ste si vybrali práve Slovensko, keď ste mali na výber toľko rozličných krajín?

Slovensko som si vybrala preto, lebo je tu podobný jazyk a nie je to veľmi ďaleko. Nechcela som ísť do Ameriky, lebo som vedela, že tam hrajú len ich hráčky, takže by som v podstate len sedela na lavičke. A basketbal pre mňa znamená všetko. Išla som tu ale aj preto, lebo by som chcela študovať, aby ma to tiež posunulo ďalej, lebo raz by som chcela byť trénerkou a pokračovať vo svojom živote s basketbalom. No a ešte to spôsobilo aj to, že na Ukrajine bola vojna a ja som bývala neďaleko, možno takých 250 kilometrov od ohniska.

Váš tréner Jendrichovský sa tiež pričinil o to, aby ste prišli a aj zostali na Slovensku. Akú úlohu v tom celom zohral?

To bolo tak, že sme sa cez jednu známu dozvedeli, že v Košiciach hľadajú vysokú podkošovú hráčku. Tak som sem prišla na skúšku a mala som pár tréningov s družstvom. Potom mi povedali, že by som mohla zostať, takže som tu už pokračovala. Pánovi Jendrichovskému som vravela, že tu by som ostala aj ďalej, že budem pokračovať v škole, možno pôjdem na výšku. Určite to chcem takto postupne. A povedala som mu tiež, že mu vrátim všetko, čo do mňa dal, pretože on ma tu z jednej strany aj vychováva. A veľmi sa o mňa starajú ľudia z klubu. Mojou mamou na Slovensku je pani Chovaníková, ktorá mi pomáha, keď mám nejaký problém v škole alebo zdravotný. A čo sa týka basketbalu, tak aj naši tréneri, pán Jendrichovský, pani Zuzana Žirková a pán Dejan Koronsovac, ktorý pochádza z Chorvátska.

Narodili ste sa na Ukrajine, kde ste prežili väčšinu svojho života. Ako si spomínate na detstvo vo svojej vlasti?

Mala som tam veľmi veľa kamarátov aj spoluhráčok, lebo som hrala aj za staršie, aj za mladšie. Večer som vždy vzala loptu a išla som si s kamarátmi zahrať niekde na ihrisko. Potom na mňa mamka kričala: Aňa, kde si, ešte na teba čakajú domáce úlohy! Celkom sa mi tam v detstve ľúbilo. Tu mi chýbajú moji kamaráti a rodičia. Mám tu aj nových, ale tí starí sú prosto starí. S väčšinou sa ale teraz už veľmi nekontaktujem, vybrali sme sa všetci rozličnými smermi. Ja som si vybrala šport, oni si vybrali vlastnú cestu. Ale teraz žijem tu a mám okolo seba nových kamarátov.

Keď sa začal vojnový konflikt, mali ste asi tak 11, 12 rokov. Boje sa síce odohrávali ďalej na východ od vášho rodného mesta Dnipro, ako ste už spomínali, no tieto udalosti zasiahli nepriamo celú krajinu. Ako ste to vtedy vnímali? Ovplyvnilo to nejako váš život?

Nás sa to až tak veľmi netýkalo, lebo, ako hovorím, bolo to od nás 250 kilometrov. My sme mohli fungovať v poriadku, moji rodičia tiež, to sa nás nedotklo, to bolo fajn. Ale škoda ľudí, lebo veľa mladých chlapov zomrelo. Rusko útočilo a odobralo Krym. Teraz máme nového prezidenta a ten robí všetko pre to, aby sa ten konflikt s Ruskom upokojil. Pamätám si, že sa stalo, že lode pretli rusko-ukrajinskú hranicu a Rusi ich zobrali k sebe do väzenia na asi tri mesiace. Náš prezident spravil všetko pre to, aby sa vojaci vrátili naspäť k rodinám a sám sa s nimi stretol. Ale to sú už ich veci, peniaze, všetko. My sa k Rusku staviame normálne a Rusko sa tak stavia k nám.

Krátko po vypuknutí vojny ste sa prisťahovali na Slovensko. Prišiel sem s vami aj niekto z rodiny?

Môj brat býva v Česku, ale už je dospelý a má tam prácu. Ja som v podstate posledná, čo som takto odišla z domu. Priviezli ma sem rodičia. Chvíľu tu so mnou bola mamka, možno tak dva týždne, kým sa vybavovali papiere aj to, ako budem fungovať, ako budú tréningy, ako basketbal, ako škola. Riešili sme, aby som tu mohla bývať, lebo sme vedeli, že nemôžem bývať sama, keďže som bola ešte veľmi mladá a potrebovala som niekoho zo svojej rodiny. Ale táto možnosť nastať nemohla, lebo mamka je trénerka, trénuje s deťmi a ocko takisto pracuje pre klub s mužmi, tak nikto z nich so mnou zostať nemohol. Tak ich pán Jendrichovský nahradil pani Chovaníkovou z klubu, ktorá sa o mňa stará a je tu ako moja mama. Nielen papierovo, ale aj ja ju tak beriem a veľmi si ju vážim.

Teda rodičia aj ostatní príbuzní, okrem brata, sú stále na Ukrajine?

Rodičia zostali doma, no navštevujú ma, to je jasné. Teraz na Vianoce ale idem domov ja na tri týždne, pustili ma. Pýtala som sa však rodičov, či sa nechcú presťahovať ku mne, no povedali, že možno o pár rokov neskôr, lebo teraz sa to kvôli práci nedá. Ale v podstate som si tu už zvykla a voláme si spolu každý deň.

Aké to tu pre vás spočiatku bolo? Predsa len ste boli mladé dievča, samo v cudzej krajine s cudzím jazykom.

Slovenský jazyk som sa naučila asi za tri mesiace, lebo som mala doučovania a aj v škole mi to pomohlo. Ale naozaj, keď som sem prišla, tak som nevedela povedať ani slovo. Veľmi rýchlo som to ale pochytila, lebo keď ten jazyk počujete, ľahšie sa zapamätá. Ale aj sama som s tým pracovala, čítala som a písala, aby som sa to naučila.

No na začiatku bolo ťažké zvyknúť si tu, lebo predtým som bola stále s rodičmi. Tu som dva roky bývala na internáte. Nemôžem povedať, že tam boli hrozné podmienky, ale človek si musel zvyknúť, čo smie robiť a čo nesmie. Teraz bývam v byte, takže je to lepšie.

A ako ste tak celkovo vnímali našu krajinu a ľudí okolo seba? Aké boli vaše prvé dojmy zo Slovenska a Slovákov?

Ja som sa k ľuďom stavala v pohode, lebo tu bývajú celkom príjemní ľudia a nezažila som nejaké veľké problémy. Čo sa týka Ukrajiny, bývala som vo veľkom meste a tu je taký pokoj. Aj rodičia, keď sem prídu, hovoria, že tu je taký pokoj, že by tu aj zostali.

Spomínali ste, že občas chodievate za rodičmi na Ukrajinu alebo oni za vami. Ako často sa takto zvyknete vídavať?

Navštevujem rodičov len dvakrát za rok, a to na Vianoce na dva alebo tri týždne, to už podľa toho, ako mám zápasy. Druhýkrát to je v lete. Ale keď mi dovolia tento rok reprezentovať Slovensko, tak možno sa mi ani nepodarí prísť domov. Ale ak táto možnosť padne, dúfam, že nie, tak sa dostanem domov možno na mesiac. Častejšie domov chodiť nemôžem kvôli zápasom a škole.

Mali ste už aj možnosť zažiť slovenské Vianoce, alebo zatiaľ sa vám stále podarilo prísť domov?

Nie, zatiaľ nie.

Takže sviatky oslavujete v kruhu rodiny. A ako teda vyzerajú Vianoce na Ukrajine?

My oslavujeme Vianoce 31. decembra a 1. januára. A potom máme ešte staré Vianoce, ktoré sú 13. a 14. januára. Tradične začíname oslavovať o dvanástej, stále pomôžem mamke s jedlom a je u nás taký zvyk, že vyjdeme von a zapaľujeme ohňostroje. Potom už len pozeráme vianočné filmy, niekedy až do rána. Na druhý deň zvykneme ísť k ďalšej rodine, k súrodencom a vždy z toho máme výborné zážitky. A na staré Vianoce sa už vždy vraciam na Slovensko, bohužiaľ.

Keď už spomínate tie staré Vianoce, ako to vyzerá? Oslavujete teda na Ukrajine sviatky dvakrát?

Tie staré Vianoce tak veľmi neoslavujeme, sú len zaznačené v kalendári. Obyčajné Vianoce áno, to všetko prichystáme na stôl, v byte máme všetko pekne upravené. Možno dostaneme nejaký malý darček od rodiny, nejaký my dáme rodine a to je všetko. Nezameriavame sa ale nejako na jedlo ako tu, čo som videla, keď som bola pred Vianocami u kamarátky. Ona mi vysvetľovala, ako to je na Slovensku, no u nás sa to tak neberie. Každá rodina má na stole to, čo by tam chcela mať. Ja som zvyknutá mať niečo netradičné a prichystáme aj to, čo mi chýba počas celého roka tu. Napríklad robíme tradičné šaláty aj nejakú tortu, kurča so zemiakmi a tak. Boršč ale na Vianoce nerobíme, to len tak, počas roka.

Hoci ste typické slovenské Vianoce ešte nezažili, vraciate sa však krátko po nich, takže ste už stihli ochutnať niečo z tých našich vianočných jedál?

Áno, lebo často navštevujem svoju spolužiačku, ktorá je tu na Slovensku moja najlepšia kamarátka. Ona mi prichystala aj niečo z Vianoc na ochutnávku. Ale môžem povedať, že to chutí tak rovnako. Jej mamka robí výborný zemiakový šalát, ktorý mi pripomína ten náš, čo robíme doma. Ale na niektoré jedlá si neviem zvyknúť, napríklad keď nám v škole niečo dávajú, niekedy to ani nedojem, lebo mi to nechutí.

Hoci sa to slávenie vianočných sviatkov v našich krajinách trocha líši, to, čo máme určite spoločné, je obdarovávanie na jednej strane a želanie si niečoho na druhej strane. Ak by ste si vy teraz mohli zaželať niečo pre seba, hocičo, čo by to bolo?

Ja sa vrátim asi k tomu basketbalu. Mala som problém s tým, že nemôžem reprezentovať Slovenskú basketbalovú asociáciu, Ukrajina mi to v podstate zakázala. Bola aj taká situácia, že som odtrénovala všetky etapy v lete a potom v posledný deň mi povedali, že nemôžem ísť, kvôli papierom. Takže asi by som si zaželala, aby sa podarilo toto vybaviť, aby som sa mohla zúčastniť reprezentácie teraz v lete. A druhá vec, nech je všetko okolo nás a v rodine dobré. Tak, aby rodičia dlho žili a bolo tiež u nich všetko v poriadku a nič zlé sa nestalo, a takisto naokolo u všetkých ľudí.

 
 
Fakturačné údaje

YOUNG ANGELS ACADEMY, o.z.
Sídlo: Werferova 3, 040 11 Košice

IČO: 503 920 69
DIČ: 2120342070

Peňažný ústav: Tatrabanka a.s.
IBAN: SK05 1100 0000 0029 4102 7028
SWIFT: TATRSKBX

Transparentný bankový účet

bankové spojenie:
Slovenská sporiteľňa, a.s.

IBAN: SK 51 0900 0000 0051 3666 9005

Kontaktné osoby

Hana Jendrichovská
štatutárny orgán občianskeho združenia
E-mail: info@youngangels.sk

Tomáš Drankaľuk
manažér mládeže
tel.: +421 908 994 605

Tel./sekretariát: 055 2850020 kl. 242